Nestraťme sebareflexiu a uvedomujme si svoje hranice.
Som mediátorkou dva roky, ale ako psychológ pracujem 15 rokov. Podstatnú časť mojej práce ako psychologičky tvorí párové a rodičovské poradenstvo, individuálne poradenstvo a celkovo sprevádzanie klienta ťažkým životným obdobím. Často riešime s klientom otázky jeho fungovania vo vzťahoch – rodinných, partnerských, pracovných….vždy však popri riešení aktuálnych problémov a nastavovaní nových vzorcov správania v nich, nahliadame postupne aj do minulosti a detstva klienta, v akom prostredí vyrastal, aké mal sám zázemie, ako sa v ňom, a vďaka komu, tvorili určité hodnoty, postoje a názory. Aká bola jeho emočná štartovacia pozícia do života. Nazeráme aj na hereditárnu zložku (dedičnosť), ktorá tvorí podstatnú časť nášho aktuálneho „Ja“.
Na to, aby sme vedeli pochopiť prítomnosť a možno začali inak riešiť budúcnosť (keď sa nám naše doterajšie reakcie a vzorce správania neosvedčili), potrebujeme nahliadnuť a pochopiť našu minulosť. Bez vhľadu nie je možná zmena, lebo vlastne nevieme, čo chceme a ako to chceme zmeniť. Toto je moja prax ako psychológ.
Ako mediátor sa zameriavam na rodinné a partnerské mediácie, kde ľudia prichádzajú vo väčšom či menšom konflikte, nabití negatívnou energiou, často odporom vôbec spolu komunikovať. Ešte náročnejšie pochopiteľne je, keď vo vzťahu je spoločné dieťa. Tu sa dostávam v rámci mediácie, veľmi podobne ako v práci psychológa, do situácie, kedy pracujem s aktuálnymi rodičmi, ale zároveň bývalými partnermi, milencami, zaľúbencami, snúbencami, najlepšími priateľmi, ktorí v minulosti zdieľali spolu všetko. V tom istom momente pracujem aj s vnútorným poraneným narcistickým egom, zranenou, ohrdnutou dušou, pracujem so sklamaním so seba samého aj bývalého partnera, a možno aj spoločného dieťaťa, lebo práve nedáva takú podporu, akú by si rodičia podvedome želali. Aj ako mediátor pracujem s týmto všetkým…… nie je to len o určení si „pravidiel stretávania sa, správania sa navzájom“ a spísaní Dohody, ktorá obom aktuálne vyhovuje…. to má byť už len výsledkom spracovania toho všetkého, o čom som písala vyššie.
A tu si treba uvedomiť, že každý mediátor, ktorý pracuje s rámci rodinných a párových problémov, by si mal byť vedomý, s kým pracuje, koho má pred sebou, aké všetky tváre a role klienta s ním komunikujú, a s ktorou rolou kedy pracuje, ktorá časť klienta mu práve odpovedá….. psychológovia sa to učia roky, či už v rámci vzdelávania vysokoškolského jednoodborového štúdia, či už v rámci rôznych psychoterapeutických výcvikov, sebaskúsenostných výcvikov, rovnako aj v rámci celoživotného vzdelávania, ktoré psychológom ukladá o.i. aj zákon (povinné vykazovanie kreditov za výkon činnosti a za sústavné vzdelávanie, ktoré v pravidelných intervaloch kontroluje stavovská organizácia Slovenská komora psychológov). Psychológovia pracujú na sebaspoznávaní, lebo tak sa učia pomáhať a neškodiť klientom (otázka prenosu a protiprenosu), učia sa neriešiť svoje, často nevedomé, konflikty cez svojich klientov. A pochopiteľne, i napriek všetkým týmto „prevenciám“ zlyhania, dochádza niekedy ku zlyhaniam – je to prirodzené a ľudské. Každý psychológ profesionál to však rieši – či už konzultáciami s kolegami, alebo optimálne cez supervízne stretnutia starších a skúsenejších kolegov, príp.cez individuálne terapie, kde sú samotní psychológovia v pozícií klienta – pracujú na sebe, aby boli lepší o.i. aj v profesnom živote.
A tu by som chcela apelovať na profesionálov mediátorov, hlavne tých, ktorí sa venujú rodinnej mediácií – možno aby sa inšpirovali psychológmi, aby si uvedomili ako silnú moc majú nad životmi ľudí, a hlavne malých detí. Nepochybujem o tom, že drvivá väčšina mediátorov chce v rámci rodinnej mediácie dosiahnuť to najlepšie v záujme dieťaťa – len by bolo potrebné si pri tom uvedomovať, či sme v tomto prípade naozaj nestranní a nezávislí. Či si práve neriešime svoje nenaplnené potreby a túžby z detstva.
Môžeme, samozrejme, diskutovať o tom, nakoľko sa má mediátor aktívne zapájať do obsahovej zložky potencionálnej Dohody rodičov. Verím tomu, že skoro každý rodinný mediátor by zasiahol v prípade, že by Dohoda nebola v čo najlepšom záujme dieťaťa (min. odmietnutím podpísania takej Dohody) – veď štátne organizácie (USPVAR atď), sudcovia, znalci z odboru psychológia, samotný zákon – títo všetci prihliadajú na „najlepší záujem dieťaťa“ , tak prečo by to nemal robiť mediátor….
Sama viem, aké je to náročné, niekedy nečitateľné a neuvedomované….ale o to viac by sme sa my, mediátori, mali venovať sebareflexií. O to viac, že slovenský zákon nekladie žiadne povinné špeciálne požiadavky, podmienky alebo psychologické vzdelanie na mediátorov, ktorí sa venujú rodinnej a párovej mediácií.
V žiadnom prípade netvrdím, že rodinné mediácie by mal robiť len mediátor, ktorý je vzdelaním psychológ – môj príspevok by mal byť skôr o tom, porozmýšľať a v budúcnosti snáď nastaviť požiadavky, príp. podmienky na to ako mediátorov pripraviť na prácu s ľuďmi, a hlavne deťmi tak, aby mediátor neublížil rodičom, deťom a v konečnom dôsledku aj sám sebe. Aby sa mediátori naučili lepšie spoznať seba, svoje reakcie a správanie, a svoje hranice. Možno sa niekedy zastaviť a opýtať sa samých seba – či práve riešime prítomné strany alebo riešime niečo zo svojho života cez prítomné strany – môže byť veľmi prospešné a užitočné. Priznať si svoje limity nie je slabosť, je to práve sila osobnosti – vedieť o svojich limitoch a pracovať na ich posúvaní dopredu.