Situácia v našej spoločnosti v súvislosti s ohrozením verejného zdravia vírusom COVID-19, prináša zaujímavé a najmä doteraz nepoznané momenty aj v praxi rodinnej mediácie. Dovoľte mi poukázať na dva kľúčové:

1. Forma. Momentálne takmer žiadne mediačné aktivity neprebiehajú tradičnou F2F (face-to-face), teda prezenčnou formou, za osobnej účasti všetkých dotknutých osôb, ale takmer na 100 %  dištančne, online formou (telefón, e-mail, videorozhovor, skype…).                                                                                                                                       

2. Obsah, predmet, resp. problematika – riešených prípadov v rámci rodinnej mediácie.

Podľa poznatkov mojich kolegov, vrátane mojich osobných, sa väčšina aktuálne riešených prípadov sústreďuje na problémy súvisiace s plnením rodičovských dohôd. Niektorí rodičia totiž odmietajú odovzdať dieťa s obavami o jeho zdravotné ohrozenie. Podľa ich tvrdení, v domácnosti expartnera a v jeho širšej rodine, nie sú vytvorené primerané hygienické podmienky, resp. odovzdanie dieťaťa nie je bezpečné. Niektorí rodičia využívajú (zneužívajú?) súčasnú situáciu ako dôvod, prečo dieťa neodovzdať a vylúčiť tak druhého rodiča zo starostlivosti. Treba konštatovať, že správanie rodičov, ktorí kvôli pandémii odmietajú odovzdať dieťa v rámci plnenia rodičovských dohôd nemá oporu v zákone a diskriminuje druhého rodiča, čím súčasne môže ísť aj o marenie výkonu úradného rozhodnutia. Stav epidemiologickej situácie v spoločnosti ešte neznamená, že neplatí rozhodnutie súdu Výnimkou môžu byť len prípady, kedy je kvôli nákaze jeden z rodičov v domácej, alebo zdravotnickej karanténe, ďalej v prípadoch, kedy by hrozilo reálne riziko, že se nakazí dieťa, alebo naopak dieťa nakazí člena rodiny, ktorý patrí do rizikovej skupiny obyvateľov (seniori).  Pokiaľ má jeden z rodičov hodnoverné informácie o vyššie uvedených skutočnostiach, potom by malo byť jeho povinnosťou ponúknuť kontakt s dieťaťom dištančnou formou. Dovoľte však aj opačnú skúsenosť. Aktuálna situácia v spoločnosti dokázala niektorých rodičov aj zblížiť, resp. naladiť na približne rovnakú vlnovú dĺžku. Mnohí totiž dokázali práve teraz pochopiť význam vzájomnej komunikacie, zapojiť “zdravý rozum“ a akceptovať fakt, že práve v tomto núdzovom stave MUSIA spolupracovať pri výchove a režime dieťaťa. Jednoducho obidvaja pochopili, že rodičovská zodpovednosť nie je len právom, ale predovšetkým povinnosťou. Na ilustráciu, niektoré pozitívne výstupy z aktuálnych  “krízových“ mediácii:                                                                                                                                             

• akceptovanie styku s dieťaťom prostredníctvom videohovoru;                                                                                                                                                  

•  rešpektovanie náročného home office jedného z partnerov a prispôsobenie času pre jeho kontakt s dieťaťom;

•  v prípade iných časových kolízii, partner vykryje starostlivosť v iných termínoch, prípadne zaangažuje rodinného príslušníka; 

•  dohoda, že otec dieťaťa prevezme celú zodpovednosť za vzdelávanie a doučovanie dieťaťa, vrátane komunikácie s učiteľmi;

•  dohoda, že  si v mesačných intervaloch podelia partneri OČR-ku pri starostlivosti o dieťa;                                                                                                                              

•  dohoda o finančnej kompenzácii matke za výraznejšiu starostlivosť o dieťa, nad rámec dohody;                                                                                                                                                    

•  dohoda na jednotnom odkomunikovávaní situácie dieťaťu – čo o koronavíruse už vie, na čo sa chce spýtať, čo im o koronavíruse hovorili v škole, o čom sa bavia s kamarátmi. Rodičia sa ďalej dohodli, ako budú vysvetľovať dôvody zatvorenia školy, príčiny obmedzenia mimoškolských aktivít, aká by mala byť prevencia a zároveň dieťa spoločne ubezpečiť, že nie je v ohrození života.

Všeobecné skúsenosti mediátorov z aktuálneho stavu:                                      

▪ zvýšený záujem sa dohodnúť. Dotknutý rodič sa dnes ťažko dovolá pomoci, pretože súdy by mali začať svoje riadne aktivity až v máji. A pokiaľ už budú súdiť, tak sú obmedzené na krízové prípady dieťaťa, teda, keď mu ide o život alebo o zdravie; čo situácia, že niekto nemal istý čas kontakt s  dieťaťom, zrejme nie. Navyše, orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately fungujú v týchto dňoch tiež v obmedzenom režime.

▪ v spoločnosti sa často rozmáha panika a niektorí rodičia žiaľ, strácajú racionálne videnie problémov.

▪ dieťa má z hľadiska zákona právo na oboch rodičov, a naopak v žiadnom zákone nie je napísané, koľkokrát denne si má umývať ruky, či aký typ rúška má mať, respektíve aký stupeň hygieny bude dodržiavať. Navyše tvrdenie matky, že otec málo dba na hygienu, často nie je objektívne.

Na záver jedno konštatovanie odborníkov. Podľa ich názoru, pri dodržaní primeraných hygienických opatrení je dieťa napríklad v striedavej starostlivosti v rovnakom bezpečí a rovnakom ohrození, ako dieťa žijúce v normálnej rodine. V oboch prípadoch sa totiž “sčítajú sociálne kontakty oboch rodičov” a je jedno, či žijú v spoločnej domácnosti, alebo nie. Ďaleko dôležitejšie je, v akom prostredí sa obaja pohybujú. Jediným rizikom môže byť  len sťahovanie dieťaťa k druhému z rodičov, toto riziko je ale eliminovateľné dodržiavaním príslušných hygienických a antiepidemiologických opatrenia. Ďaleko vážnejšou ujmou pre dieťa môže byť zbytočné, dlhodobejšie odlúčenie od jedného zo svojich rodičov.

František Kutlík